How I ended up as a "teacher"

Last week my friend asked me if I don´t want to visit a language center to talk with students because they usually don´t have chance to speak with foreigners. For me it was the best experience and most eye-opening experience since I have come here. I have told you about people approaching me for a talk, but just in this moment I fully understood it.

Let me explain little bit the educational system in Vietnam. Kids have usually activities conected to school the whole day. They go to school in the morning and to afterschool activities in the afternoon. As good as it may sound the afterschool activities contain extra classes of math, english, biology etc. Basically the activity that their parents had planned them to shine in not what they chose to shine in. When I was small my parents supported me in every stupidy that came to my mind (not meant in a bad way). I used to go to swimming, lessons of english, russian, dancing, I even went to waterpolo like three times then I realized that it was not really for me. But the important things was that all this activities were chosen by me and they just gave me their support. Parents in Vietnam don´t have much time for their kids so they plan million activities for them but my personal opinion is that kids sometimes just need to spend time with their loved ones and not with a math book. Yesterday I talked with my colleague whose mum pushed her to study accounting however she hated math and found the job boring and not fullfuling (in the end she found completelly different job and she likes it, happy ending!). Another girl told me that she had had to learn by heart numbers about the american-vietnamese war (like number of people that died in the war, number of weapons used,etc). After reading an article from my new favourite blogger (check here) about the kids in Korea that lack creativity and they are usually depressed it totally touched me. The same is happening here! My colleagues do jobs for really small amount of money that doesn´t make them happy and they are brough up in this "system" so they don´t feel it like a huge problem and they don´t plan to change that (most of them). 

So to continue my story I went to that school, I think it was kind of public school, not like these fancy language centers. A bell rang in the end of class like in primary school. When I entered that class started to ask me like million questions (from where I am from, through my marital status, to my best friend) in the end I even gave them my facebook I just couldn´t not give it to them. They were so interested like as I would be if I saw an allien. The compliments about my beautiful BLONDE hair (like seriously this broom is definitelly not nice) to my big eyes (a girl asked me if I was tired because my BIG eyes are getting smaller). The thing I didn´t like was that they seem to feel less pretty, less interesting according to their criteria. I asked them the same questions that they asked me, because I was also interested in their opinions and lifes but they replied me with another question about me.  These guys (they were different age) spoke english very well (some of them better than my managers) but they felt not good enough to speak. In the begining of every conversation they usually excuse themselves about their bad english. So I decided to go there more often to make this people not to by shy to speak english and their opinions (hopefully I won´t end up like Bridget Jones for this mission).    

Minulý ťýždeň ma jedna kamka poprosila či by som nešla s ňou do jednej jazykovej školy porozprávať sa so študentami lebo oni väčšinou nemajú príležitosť rozprávať sa s cudzincom. Myslela som si, šak dobre aspoň mám čo robiť v stredu večer. No tento zážitok sa stal tým najzaujímavejším oči-otvárajúcim aký som tu zatiaľ zažila. (neviem či slovné spojenie oči-otvárajúci je podľa pravidiel slovenského pravopisu ale neviem to preložiť a šak Matica Slovenská mi to odpustí, nie?)

Na začiatok Vám vysvetlím ako to tu funguje v školskom systéme. Deti chodia do školy a mimo školských aktivít celý deň. Možno to znie pekne ale mimoškolské aktivity zahŕňajú extra hodiny matematiky, chémie, angličiny atd. No bežne to nie sú predmety, ktoré si deti vyberú, ale ktoré im ich rodičia vyberú bez toho aby pozerali v čom sú deti dobré a v čom by mohli excelovať. Keď som bola ja malá/mladšia moji rodičia ma tiež podporovali v mimoškolských aktivitách, chodila som na plávanie, tancovanie, angličinu, ruštinu, moje slávne trojtréningové pôsobenie vo vodnopólovom tíme, no nikdy ma netlačili do niečoho čo som sama nechcela. Tuto rodičia nemajú moc čas na svoje deti (a mám trošku pocit, že ho ani nechcú mať), tak svojím ratolestiam vymyslia plány na celé dni. No podľa môjho názoru deti skôr potrebujú pekný čas s rodičmi ako s knihou matematiky a to im dá do života oveľa viac. Moja kolegyňa mi včera hovorila ako ju jej mam nútila študovať účtovníctvo pritom ona neznášala matematiku a tá práca sa jej zdala úplne nudná a nevedela si predstaviť tak pracovať (malo to šťastný koniec a robí prácu, čo ju baví). Iné dievča mi hovorilo ako sa v škole musela naspamäť učiť čísla o vietnamsko-americkej vojny, ako počet zbraní, mŕtvych a podobne. Potom ako som si prečítala článok na blogu mojej novonájdenej obľúbenej bloggerky (pozri tuto) ako deti v Kórei sú v depresii a nemajú žiadnu kreativitu úplne sa ma to dotlko. To isté sa deje tu! Moji kolegovia pracujú za veľmi málo peňazí a nie sú šťastní. Najsmutnejšie je, že oni sú tak zvyknutí na tento "systém", že to nevidia ako problém a nejak to neplánujú meniť (väčšina z nich). 

Ale aby som pokračovala môj príbeh išla som teda do tej školy. Nebola to žiadna z tých cool jazykových škôl, zvonil tam zvonček na konci hodiny ako na základnej škole. Keď som vstúpila, všetci sa ma začali pýtať na všetko (od veku, cez moje vzťahy po moju najlepšiu kamošku) nakonci som im ešte aj facebook dala lebo jednoducho som nemohla povedať nie. Citíla som sa asi jak to najzaujúmavejšie stvorenie na svete. Komplimenty o mojich krásnych blond vlasoch (akože táto metla na mojej hlave nie je moc krásna) po moje krásne veľké oči (jedna slečna sa ma spýtala či som unavená lebo že moje oči sa zmenšili). To čo sa mi nepáčilo bolo, že mi prišlo ako keby sa oni cítili, že sú menej zaujímaví ako ja. Ja som sa ich vypytovala na tie isté otázky čo oni mňa, ale oni my často odpovedali novou otázkou, ale mňa tiež zaujíma ich život a názory. Tí žiaci (boli rôzneho veku)  hovorili veľmi dobre po anglicky (niektorí lepšie ako moji manageri), ale veľmi sa hanbili rozprávať a vždy keď niečo išli povedať tak sa ospravedlnili za zlú angličinu. Tak som sa teda rozhodla, že budem do tej školy chodiť častejšie a donútim tých ľudí nech sa toľko nehanbia a nech sa prejavia (dúfam, že neskončím ako Bridget Jones za tieto moje snahy)  

Yours Veronika

PS:  My biggest fan (hey Djudju <3) asked me to write more often so I decided to write more shorter posts about one topic I found interesting. Do you prefer it this way? And it would be nice if you can comment down there so I don´t feel like writing for a computer.  

And to more positive note this is very famous song in Vietnam currently!

A jedna momentálne populárna pesnička vietnamská!